Rada by som popísala svoj aktuálny stav v manželstve. Sme spolu od mojich 17 rokov, teraz mám 25. Manželovi je 27. Sme spolu 7,5 rokov až toho necelé 2 roky manželia. Už keď sme sa brali, som pozorovala určitý stereotyp a citové ochladenie. Plno ľudí sa ma pýta, prečo sme sa vlastne brali. Sama neviem, ako odpovedať, asi som dúfala že svadba všetko zlepší. S manželom máme od mája obrovskú krízu, žiaden malacky sex. Povedala som mu, že som nešťastná, ale snažila som sa mu to hovoriť už dlho, lenže to furt nepočúval alebo nechápal. A v máji som buchla a povedala som mu všetko, čo som mala na srdci.

Že spolu netrávime čas, pretože je furt na PC. Že spolu ani nehovoríme, neopustíme si film, žiadny spoločný čas. Iba vedľa seba. Ani sa nerozprávame. Len o tom, čo uvaríme a kedy objednáme nákup… Už so mnou nechcel ani do obchodu ísť, všetko si chcel nechať doviesť. Fyzicky sme tiež nefungovali. Žiadne pohladenie, bozky, nič. Ani sme sa za ruky nechytili a intímne sme nefungovali už vôbec. Žiadna spontánnosť, iba dohovor že “tak dnes večer” a potom “teraz sa umyjem ja a potom ty a ideme”. A stereotyp ako blázon, pomaly sme si u toho stihli povedať, že ešte stihneme vyprať…

Mrzelo ma že nikdy ani neuvaril, alebo že ma nejako neprekvapil trebárs len nejakú maličkosti alebo koláčom keď objednal nákup… Fungovali sme len tak, že sme upratovali a furt si to niečo urobili. zážitkoch. A manžel sa k problémom postavil namiesto toho, aby sme hovorili a hľadali cesty, napríklad aj kompromis že on víkend nejaký výlet, tak naopak povedal že si myslia že sa naše cesty tým pádom rozdelili a že to už nepôjde zmeniť alebo nájsť kompromis. Inak nehovorí vôbec, opakuje iba toto. Stále hovorí, že jednoducho je taký, že nehovorí. Že som si takého našla a za tých 7,5 rokov sa nezmenil a tak mi to predsa nemôže vadiť že je rovnaký… Mám ho rada.